1.1.2012. – prvý deň

Začal sa zle.  Aj keď som chcel aby sa na hoteli vstávali skôr, nedohodli sme sa, tak po raňajšom zháňaní Argentínskych Pesos a zápche pred depom sme očividne nestíhali. A to  ešte nachystať camelbagy, ja náradie a tak. Behom k motorke dobrých 800m, založiť poistky od Iritracku, tripmastrov a natiahnuť rolku do roadbooka.  Dušan zameškal viac, lebo mal štartovať asi 15 min. predo mnou. Ja som bol pripravený že si dám ešte nastaviť GPS no v tom strese keď ma už posielali na trať som zabudol.

Mal som GPS prvýkrát pred sebou a podľa reglementov  sa šipka na GPS aktivuje  až pár sto metrov pred waypointom, no nikto mi nevravel že na cestnom úseku ukazuje permanentne. Tak som vyrazil , cestu lemovalo spústu ľudí, tak sa nedalo ísť zle. Po asi 10 km sa vyšlo z mesta a tam som si všimol tú šípku. Troch ma to znervóznelo,  myslel som že by sa malo ísť výhradne podľa roadbooka. V takej neistote že nemám vložený denný kód som išiel asi na 50-ty kilometer, kde som sa rozhodol vrátiť sa na štart a overiť si to. Oproti mne išlo naše auto, chalani ma posielali ďalej no ani oni nevedeli či je GPS nastavené. Nechápem, že som nezastavil niekoho, či má takú istú obrazovku na GPS ako ja.

Tak som prišiel zase na štart a bezradne som hľadal niekoho z firmy ERTF, čo majú na starosti GPS.

Ujal sa ma sám Al-Attiyah, čakajúci na štart,  preklikal GPS a hovorí že OK, aby som išiel. No tak už na štarte meranej sekcie som mal sekeru 1 hod 2 min, čo sa pripočíta k môjmu času, lebo za štart do meraného  úseku sa považuje predpísaný štartovný čas. Tak už v prvý deň sa mi rozplynul plán že by som mohol štartovať tak zo stredu štartovného poľa, aby ma nedobiehali autá.

2.1.2012-druhý deň

Zozačiatku meraného úseku sa mi išlo veľmi dobre. Predbiehal som jedného za druhým. Až naraz v takom kamenistom klesaní, na zhruba 4m širokej akože ceste ma bez výstrahy predbehol  Peterhansel na MINI. Teda skoro som pustil do gatí, išiel asi 4x rýchlejšie ako ja. Ostatní našťastie dávali signál sentinelom, tak to bolo v pohode. A fakt sa mi išlo dobre, až tak že tam ako bolo najviac divákov bola na vonkajšej strane zátačky taká piesková stena. Chcel som trochu pomachrovať  a oprel som sa do nej . No bol to mäkký piesok, motorka sa zaborila a ja som padol na cestu. Motorku som zodvihol, štartujem a nič. Tak som zavolal divákov, čo ma s ochotou vytlačili na taký briežok a odtiaľ  dolu, aby som motorku roztlačil. A tlačili sme ako splašení, pokiaľ som vôbec vládal. No nič. Už som sa založil na riadidlá a náhodou skúsim štartér a naskočila. Tak isto mi nikto nepovedal a mňa vtedy nenapadlo že vstrekovačka sa nedá roztlačiť. No a taký totálne grogy som vyrazil na duny. Jasné že prvú som neodhadol a pred vrcholom som sa zahrabal. Tak som ju potom  dáko obehol. Ďalšia bola plochá, tak v pohode, no a Ďalšia bola dosť vysoká, tak som podržal až k vrcholu, s tým že bude tiež taká plochá no z vrcholu, som zoskočil takých 8 metrov a zapichol sa do piesku predným kolom. Zase dvíhanie motorky, padanie, dvíhaniea zas a zas. Až  som prišiel skoro na koniec dunového poľa kde som sa zahrabal zadným kolom až po blatník.  Už som to nevládal vytiahnuť tak som v tej možno 50 stupňovej horúčave vydýchaval a pil vodu. Aj prilbu som zložil a dal si šatku, aby som to vydržal. Videl to francúzsky kameraman , vybehol na tú dunu a také detailné zábery s mojím lapaním dychu a  ručaním mi narobil že som sa pri pohľade na to video mohol prepadnúť od hanby.  Ja mu kričím: help my, help my, on nič, len natáčal. A povedal mi že natáčanie je jeho job, a môj job je jazdenie, takže sorry! Keď som nakoniec  motorku vytiahol, prilbu som si ani nenasadil aby sa mi hlava prevetrala a další waintpoint som prešiel v šatke s prilbou na ruke. Do cieľa zostávalo nejakých 30 kilometrov a tie už prebehli v pohode. Akurát  som zistil že tam na tej dune čo som zhodil prilbu ostali moje špeciálne okuliare čo mali sklíčka iba v dolnej časti rámu, na čítanie roadbooka.

3.1.2012- 3.deň

Tretí deň sa mi nič zvláštneho neudialo, jazdilo sa prevažne po vyschnutých štrkových korytách riek a to mi celkom sadlo, s presnosťou som si poťahoval roadbook a sledoval cestu aj na ňom. Išiel som s prehľadom, a spoľahlivo. Chcel som si osvojiť navigáciu a očividne ma to bavilo. Dokonca som tam kde niektorí blúdili a točili sa krížom- krážom jednoznačne zavelil – ideme tam a tam boli dva waipointy čo napr. Jakeš prepálil.  Čo ma ale vyviedlo z rytmu bol obrázok, čo mi utkveje dlho v pamäti. Hlúčik ľudí, vrtuľník a v strede cesty veľká krava ležiaca na chrbte a nohy jej stuhnuto trčali hore. A za ňu záchranári čo oživovali jazdca do pol pása vyzlečeného so žltými  nohavicami. Motorku som nevidel. Tie ďalšie kilometre boli nekonečné. Prišla tankovačka, hľadám Dušana, no on nikde. Tak ďalej do cieľa skúšky. Ani tam nebol. Už ma prepadali tie najhoršie myšlienky, ale keď som prišiel do bivaku a Dušan tam už bol, odľahlo mi.

4.1.2012 –štvrtý deň

Copiapo

Tak sme sa zobudili v Copiapó, v bivaku kde sme včera večer prišli. Dušan na motorke a ja s chalanmi v asistenčnom aute.

V štvrtej etape som mal smolu. Po začiatku meraného úseku som dobehol dvojičku jazdcov čo išla spolu. Po prašných horských pistách išli vedľa seba a strašne prášili. Po dlhých kilomeroch v prachu, keď som za sebou cítil 4-kolku som sa rozhodol ich pri najbližšej vhodnej chvíli predbehnúť. Aj keď sa na chvíľu  vynorili z prachu a som ich dobehol , zase zaprášili. Takto to šlo až do momentu, keď prišla pravotočivá zátačka, na  roadbooku  nebola, ja som si ju nevšimol a vyletel som  medzi kríky a vrazil do násypu. Zdvihol som motorku , zašiel ďalej od trate aby ma niekto nezrovnal. Mal som narazenú ruku a dokrivený celý prístrojový panel.  Ten som čiastočne povyrovnával a Chcel som naspäť na trať. Motorka však neštartovala. Až po hodnej chvíli som skúsil spojiť káble vypínača motora nakrátko a tak sa mi podarilo naštartovať. Asi sa do vypínača dostal piesok a nefungoval.

Tak som išiel ďalej, zozačiatku opatrnejšie,  až do chvíle  čo ma so so strašným revom predbehol bez výstrahy na aute  Al Attiyah a za ním Gordon. Keď ani ďalšie auto nedalo výstrahu cez Sentinel, všimol som si že mám vytrhnutú anténu. Išlo sa strašne, chodil som najradšej mimo trate aby ma niekto nezrámoval.

Ku koncu meraného úseku sa mi zdalo že zadné kolo akosi lieta, no išlo sa v takom štrkovo-pieskovom riečišti tak že to je normálne. No v tom vyschnutom riečišti  na 303-ťom kilometri z celkových 325 meraných mi padla reťaz. Tak som ju nahodil a padla znova. Vtedy som zistil že sa mi vysypali obidve ložiská v zadnom kole.

Najskôr som si myslel že by sa mi podarilo niekoho zastaviť aby ma dotiahol tých pár kilometrov, no ani lano som nemal a kto aj zastavil len sa pýtal či som OK. No v tom prachu ani neviem či by sa dalo vôbec ťahať. Musel som zastaviť zopár motorkárov pokiaľ  mi jeden požičal rozetový kľúč, lebo som si ho v chvate pred štartom prvej etapy zabudol nabaliť a potom som naň už nepomyslel.  No zatiahol som kolo tak aby mi stačila 13-tka na ďalšie došponovanie. Skúsil som posunúť kolo čo najviac dozadu aby bola reťaz našponovaná. Po rovnejších úsekoch to aj išlo ale v skalách a hlbokom piesku reťaz padala. Takto sa mi podarilo spraviť ešte dákych 10-15 km ale takou rýchlosťou že ma zastihla tma a začali predbiehať už aj kamióny. To sa mi medzitým reťaz aj zasekla zopár krát medzi rám a vývodku.  Už som bol na kopci v pieskovom úseku medzi kriakmi a trať bola od kamiónov riadne rozjazdená s hlbokými koľajami. V roadbooku označovaná ako FESH FESH. No a tam keď mi spadla reťaz a nemohol som vyjsť z koľaje, tak som odkláňal kamióny mimo trať cez kríky. Aj som si myslel že tam už prespím, no po chvíli, keď som ležal len tak na piesku dačo okolo mňa prebehlo – dáka jašterica, aj muchy a rôzne pavúky po mne začali behať. Až vtedy som skúsil zapnúť svetlomet ktorý som už predtým skúšal a nesvietil. Na štarte testu som preto musel zapnúť núdzové led-svetlo, ktoré ale na trať nesvietilo.

Svetlo sa našťastie rozsvietilo , tak som išiel pokiaľ možno mimo trate, kde bol predsa piesok o dosť tvrdší a zhruba tým smerom ako som videl svetlá kamiónov. Takto to šlo až do polnoci, keď sa mi rozsvietilo GPS a začalo ukazovať cestu do cieľa. Prišiel som k širokej rieke a nevedel som či si môžem dovoliť ju prejsť, či v nej nezostanem zo zhodenou reťazou. Stopy smerovali do rieky. Tak som nechal naštartovanú a svietiacu motorku na brehu a pešo som skúšal  kade sa najlepšie dostať na druhý breh. To sa mi podarilo a o chvíľu som bol v cieli meraného testu. Nasledoval 153km  presun do bivaku po ceste, no vtedy som to zhodnotil ako nemožné v rozumnom čase, naviac vraj bez toho aby som spal na trati by ma doktor na druhý deň nemusel pustiť na štart. A ja som sa neustále pomaly presúval s malými prestávkami a to je zistiteľné. Keby tam bolo dáke auto na ktoré by sa motorka dala dať, len nebolo. Tak som sa dal presvedčiť a po hodine čakania ma zobralo džíp organizátora do bivaku a motorka zostala na trati.

Do bivaku sme prišli keď už bol Dušan na raňajkách a chystal sa na štart.

Až s odstupom času, vidím že som spravil vtedy viac chýb, ktoré sa podpísali na tom že som Dakar nedokončil.

-          Nevybral som si náhradné koleso sám. Mal som pripravené úplne nové koleso od Jakeša, no chalani mi namontovali staré koleso s jazdenej motorky kde mohli byť  ložiská už opotrebované alebo zahrdzavené a tieto ani zbežne neskontrolovali.

-          Nenabalil som si rozetový kľúč do motorky aj keď som to mal v pláne.

-          Akonáhle mi spadla reťaz nepokračoval som ihneď  s došponovanou reťazou, ušetril by som si dosť času. Možno by mi stačila aj tá 13-tka na posunutie kola., neskusil som to.  Najskôr som prosil o odtiahnutie s reťazou na kývačke, no to každý odmietol.

-          Keď mi pomáhali Čílsky jazdci na bugine dolovať reťaz spoza kolečka a núkali mi taký veľký skrutkovač ako pajser že im ho vrátim v bivaku, nepochopiteľne som odmietol. Ešte raz by mi pomohol.

-          Keď sa úplne zotmelo neskúsil som hneď veľké svetlo a nepokračoval za každú cenu  akou- takou rýchlosťou do cieľa.

-          Po príchode do cieľa som nedošponoval opäť reťaz a nešiel som pomaly okamžite tých 153km do bivaku. Možno po ceste by sa niekto našiel čo by mi, aj keď bolo po polnoci dáko pomohol

-

Netreba  však plakať nad rozliatym mliekom ale hlavne sa z tohto poučiť, aj keď to bolo sakra drahé poučenie.

Z tohto môjho prvého Dakaru som si však zobral ešte jedno , do budúcna asi najdôležitejšie poučenie – na nikoho sa nespoliehať . Na budúci Dakar sa vybrať sám s dvoma spoľahlivými chalanmi a nedeliť sa o auto s nikým. Človek nemá súkromie,  kľud a stále musí na niekoho brať ohľad, niekomu sa prosiť, niekoho presviedčať že treba to a to. A vôbec to nemusia byť žiadni experti  ale normálni pracovití ľudia, ktorí spravia presne to čo budem chcieť a hlavne hneď a bez odvrávania.   Veď motorku som si robil od začiatku sám, a čo by som časovo nestihol ľahko niekomu vysvetlím čo a ako. Gumy tu prezúvajú, plasty a lamináty lepia, tak by to jeden šikovný  človek  mal v pohode stihnúť. A už  aj viem kto by to bol.

To som si všimol u sympatického Janka Veselého z Czech Dakar Teamu, čo mu pomáhalil mechanici kamionistov a aj keď v živote napríklad neprezúvali mousse,  mal to úplne v pohode. Väčšinou som ho videl robiť samého.

Celú akciu po administratívnej stránke od riešenia celej agendy okolo registrácie, cez vybavovnie leteniek, ubytovania, dokumenty potrebné k vylodeniu som vybavoval sám, všetko okolo prebierky som mal zoštudované, neboli  z domu žiadne resty, ani finančné ani administratívne,  takže aj na celé preteky by som si vystačil sám, samozrejme by musel byť aspoň jeden z mojich  chalanov /a vlastne by to ani nemusel byť chalan/ vedieť aspoň trochu anglicky, francúzsky alebo španielsky. No a je tu naviac  Ferko Hostinský, o ktorom som doteraz nevedel čo je to za chalana. Ústretový, kamarátsky, má snahu v čomkoľvek pomôcť a hlavne má obrovské skúsenosti , vie čo, kde a kedy a je naslovovzatý odborník a mechanik. Obrovská škoda že keď mi Martin Volný večer  na vyhlásení  majstrov po kantráči v Liptovskom Petri povedal aby som za ním zašiel, že nepozná nikoho iného kto by mi lepšie poradil, som to podcenil.  Zariadil by som sa inak. Až na Dakare som videl  ako vlastne celý Svitkov tím s ktorými sme bývali a bivakovali spolu,  včítane Števa a Ivana Malárika boli perfektne zohratí.

Najhoršie že to celé,  počnúc odchodom na letisko som nechal na Dušana z chalanmi a to hneď začalo nestíhaním toho či onoho. Bolo len šťastím že sme stihli dva z troch odletov. A samozrejme sme nestíhali ani preberanie ani štart prvého dňa.  A nervozita ako má byť!  Samozrejme ale že ani ja sa nechcem zbavovať  svojho dielu viny, no v nervóznom prostredí sa chyby robia a robia sa niekoľkokrát ľahšie.

Nechce sa mi však už k tomuto viac vracať. Strašne by som prial Dušanovi aby sa mu to podarilo dokončiť. Bol to náš sen, bohužiaľ mne sa už rozplynul.

Má dosť zlú nohu, dvakrát si ju narazil, celá je modrá, opuchnutá a možno aj začína hnisať. Je to ale bojovník, motorka mu zatiaľ ide, tak mu verím. A Ivan Malárik mu pomáha tiež.

A mne nielenže sa tu nepodarí dojazdiť, ale ani schudnúť, veď už nič nerobím, len spím, jem , sedím, a zase jem a jem. Alebo sedím či ležím v aute. Je tu strašne  veľa jedla a dobrého. A chytila ma dáka kolika, bolí ma od 3-tého dňa brucho. Myslím že dáka brušná nervozita. Už aby sme boli niekde pri mori – vlastne Tichom oceáne aby som si mohol aj poplahočiť. Ešteže v tom stereotype prišla pri prechode z Argentíny do Čile taká príhoda, že nám na aute praskli obe zadné gumy naraz.  Išlo sa po hlinitej a kamenistej ceste až vo výške cez 4700 metrov / mimochodom  organizátori tu pripravili aj niekoľko zdravotných staníc, kde sa dalo v prípade potreby nadýchať čistého kyslíka/,  tak keď sme vyšli z auta bola strašná kosa a hrozný vietor, že sme sa museli hneď riadne obliecť. Stalo sa nám to prakticky asi 100 metrov pred vstupom na asfaltku, tak to bola ozaj smola. No ale sme mali dve náhradné kolá, tak sme ich, samozrejme s peknou dávkou nervozity vymenili a o chvíľu sme pokračovali ďalej.

Števo jazdí zatiaľ úplne v pohode, včera začal meraný úsek na 4.-tom mieste, no v závere keď nemohol rýchlo nájsť posledný  waipoint klesol na dvanáste. Hlavne že celkovo si neustále polepšuje. Gumy si sem-tam cvične prezuje sám, po včerajšej etape rozhodol že by motor meniť nemuseli, že ide dobre. Od tohto roku je za výmenu prvého motora penalizácia 15. minút, čo by znamenalo že ak by ostatní pred ním motory vymenili  by poskočil asi na 4-té miesto.  Ferko Hostinský motor skontroloval a vraj vyzerá akurát dobre zabehnutý. Tak len šťastne dokončiť! A každý deň poskočiť aspoň o jedno miesto, čo sa zatiaľ darí. Ivanovi sa vraj razom, bez žiadneho avíza rozsypal motor jeho BMW – a vyrazilo spodnú časť vane. Uvidíme v Lime. Naše BMW išli zatiaľ ako hodinky.

08.01.2012

Dnes,  vo voľný deň usporiadali v Bivaku v Copiapó večer párty sa ponukou rôznych Čílskych špecialít. Alkoholické , či nealkoholické miešané nápoje, rôzne pochutiny a dobrôtky.  No a potom výdatná večera. No poviem že sa to všetko ani nedá stroviť.

No prežili sme aj to a chalani a ich motorky sú  prichystaní na zajtrajší deň.

Tak im držte palce až to vydržia až do cieľa v Lime

11.1  Arica

Števo opäť zabojoval. Už je celkovo 5-ty, no v akom stave prišiel on aj jeho motorka neveští nič dobrého. Motorku, včítane výmeny oboch chladičov Ferko bez problémov zvládol, no horšie Števove rameno. Roztrhnutý sval a otázne je ako zajtra o 3-tej ráno vstane a odštartuje a či vôbec. Dušan toho má tiež už dosť, ale je jasné že zajtra ide aj motorka je O.K. A to je zajtra maratónska etapa, to znamená že jej cieľ bude v bivaku, kde je prístup asistencie vylúčený a z chalanmi sa uvidíme až v cieli nasledujúcej etapy. Števovi zistili roztrhnutý sval na ramene, doktor mu vôbec neodporučil štart. Števo je ale žila, som si na 100 % istý že ráno sadne na motorku ako keby nič. A zabojuje.

Dušan by už mal ísť len svojím tempom, šetriť seba aj motorku. Cieľ je na dohľad.

12.1. Arequipa

Dorazili sme do bivaku pre kamióny a autá, kde prespíme a ráno pokračujeme do cieľa zajtrajšej etapy kde uvidíme konečne našich chalanov.

Práve pozeráme na výsledky, tak Števo sa prekonal a zostal na 5. Mieste.

A Dušan myslím na 64.

Opäť bližšie k Lime.

Tak už mám teraz relatívne viac času tak skúsim toto zavesiť na WEB, aj keď je toho už dosť a internet tu vraj nie je nič moc. A zajtra niečo napísať a opäť poslať na stránku.

Text: Ján Zaťko www.zatkojan.sk